Kúzelník Houdini - Cacoxenus indagator
Aj keď množiteľov samotárskych včiel jej prítomnosť nepoteší, treba si uvedomiť jej výnimočnosť a zvláštnosť. Je príkladom dokonalosti a vynaliezavosti prírody, prirodzenej evolučnej rovnováhy. Váhy a protiváhy zabezpečujúce rovnováhu v prírode.
Zázračná a mýtmi opradená mucha Cacoxenus indagator.
Tento rok sme odhadli jej prítomnosť na 10% produkcie našich Osmia Rufa. Teda minimálne sme prišli o túto časť populácie. Aj minulý rok sme ju zaznamenali, ale jej prítomnosť nebola zďaleka tak významná. Potvrdzuje to prirodzenú reakciu prírody: ak sme výrazne v našom prostredí zvýšili prítomnosť jedného druhu, veľmi rýchlo sa objavia živočíchy na ňom parazitujúce. Tie si nenechajú takéto „žne“ uniknúť...
Nenápadná Houdiniho mucha na seba upriamovala pozornosť dlhé roky. Najskôr vysvetlím jej pomenovanie a tým načrtnem aj samotnú zvláštnosť tohto interdruhového kleptoparazita. Harry Houdini pochádzal z nášho historického prostredia, ak budeme zovšeobecňovať. Narodil sa v roku 1874 v Budapešti, teda v našom Rakúsko-Uhorsku. Pôvodne sa volal Ehrich Weisz, po emigrácii do USA sa premenoval na Erich Weiss. Houdini bol predovšetkým preslávený ako kúzelník spájaný s únikmi z prostredia ktoré bralo dych divákom. Dostával sa napriek okovám a zámkom z akéhokoľvek zajatia...
Cacowenus indagator je kleptoparazitická mucha z čeľade Drosophilidae, kladúca vajíčka do buniek vytvorených samotárskymi včelami. Jej kleptoparazitizmus spočíva v taktike, kedy jej potomstvo parazituje na inom druhu vytvorenom prostredí a nazhromaždenej potrave. Z toho pomenovanie „klepto-parazitizmus“. Po zamurovaní bunky samotárkou sa z vajíčok klepto-parazitickej muchy vyvinú larvy ktoré sa živia potravou a zväčša znemožnia vývoj hostiteľského organizmu.
Vedcov miatla táto mucha zásadným nedostatkom. Z počiatku sa predpokladalo, že tento kleptoparazit opúšťa materskú bunku ako larva. Neskôr sa pozorovaním zistilo, že bunku opúšťajú až plne vyvinuté jedince. To vzbudilo pozornosť, Cacowenus indagator totiž nemá kúsadlá k tomu potrebné...
Ako sa teda dostáva zo zamurovanej bunky, často aj niekoľkej v poradí...? Záhada hodná pomenovania po slávnom majstrovi únikov Houdinim.
Ale tak ako aj jeho úniky mali svoje objasnenia, nebolo tomu inak ani u našej kúzelnej mušky. V literatúre nájdeme napríklad pojednanie od Prof. Dr. Erhard Strohma. Ten sa problematike venoval a dospel k záveru, že samotné muchy sa často dostávajú zo zajatia prirodzeným liahnutím včiel nenapadnutých buniek, no dokážu to aj samotné ale iným spôsobom. Pomocou tlaku vytváraného nafukovaním tela smerom ku hlave.
Popri tom ešte spomeniem štúdiu, ktorá sa zaoberala jednoduchou otázkou... Ako vedia včielky liahnúce sa v bunkách, ktorým smerom sa majú z buniek dostávať tak, aby dospeli k voľnému otvoru a nie slepému koncu hniezda?
Vedci sa po skúmaní zhodli, že sa jedná o evolučne daný zmysel, kedy včielky automaticky hryzú a teda rozoberajú stenu bunky, ktorá je nerovná – hrboľatá. Matka kladúca vajíčka bunky zamuruje, prirodzene hladší povrch vytvára z vonkajšej strany. Teda tá nerovná sa nachádza v uzavretej časti. Samozrejme, nad týmto včielka samotárka neuvažuje, koná podvedome. No má tento pud zapísaný v DNA ako ten úspešný a správny... No, a tie ktoré by prirodzenému pudu odporovali by sa pravdepodobne nikam nedopracovali a zahynuli. Darwinova teória v praxi.
To čo tu píšem je len výťah a zjednodušenie. Chcem poukázať, že aj to najlepšie snaženie, je zásahom do prírody a akcia vyvoláva reakciu. Reakciu v podobe dlho existujúcich vzorcov ekosystému. Z dôvodu problému s opeľovaním napriek chovu včely medonosnej sme umelo výrazne v prostredí zvýšili prítomnosť jedného druhu opeľovača. V priebehu 3 rokov sa objavil ich prirodzený parazit. Ten obmedzuje jeho ďalší rozvoj. Logická protiváha.
Nehneváme sa na Houdiniho muchu. Vážime si, že existuje a pokúsime sa s ňou nájsť dohodu a rovnováhu.
-Martin-
